Orchester, ktorý hral až do konca
Hudobný orchester na Titanicu tvorilo 8 členov.
Všetci členovia orchestru spolu nastúpili na palubu lode v Southamptone a boli ubytovaní na palube 2. triedy. Členov orchestra na palubu Titanicu zabezpečila spoločnosť Liverpool CW & FN Black, ktorá umiestňovala hudobníkov, na takmer všetky britské linky.
Orchester na Titanicu sa delil na dve samostatné skupiny. Kvinteto, ktoré bolo vedené huslistom a oficiálnym kapelníkom Wallaceom Hartleyom. Hudobníci z kvinteta hrali okrem iného aj v čase podávania čaju, na večerných koncertoch a na nedeľných bohoslužbách. V triu, ktoré hralo na husliach, violončele a klavíri hrali hudobníci Georges Krins, Roger Bricoux a Theodore Brailey. Hudobníci z tria hrali v reštaurácii À La Carte a v kaviarni Parisien.
Takto oddelene hrali na palube Titanicu počas celej plavby lode až do samotného potopenia lode. Vtedy sa údajne obe kapely orchestra spojili a hrali na člnovej palube z dôvodu, aby upokojili samotných cestujúcich pri už tak veľmi traumatizujúcej situácii.
Orchester hral skutočne až do potopenia sa lode. Poslednou piesňou, ktorú zahrali bol hymnus "Bližšie k tebe, Bože môj".
Všetci 8 členovia hudobného orchestra zahynuli.
Wallace Henry Hartley
Anglický huslista a kapelník na Titanicu, ktorý pôsobil najprv v niekoľkých orchestroch v Bridlingtone a v Dewsbury a v roku 1909 nastúpil ako hudobník do britskej lodnej spoločnosti Cunard Line, kde pôsobil na zaoceánskych lodiach RMS.
V apríli 1912 bol Hartley poverený vedením kapely pre loď White Star Line RMS Titanic. Najskôr váhal, či má opustiť svoju snúbenicu Mariu Robinsonovú, ale rozhodol sa, že práca na panenskej plavbe na Titanicu, mu poskytne možné kontakty pre ďalšie zamestnanie. Hartley zomrel vo veku 33 rokov a jeho telo bolo nájdené loďou Mackay-Bennettom takmer dva týždne po potopení. Niekoľko tlačových správ potvrdilo, že Wallace bol nájdený "úplne oblečený s hudobným kufrom pripútaným k telu". V kufri sa nachádzali jeho husle, ktoré sa v roku 2013 na aukcii v Anglicku vydražili za 900.000 libier (1,065 milióna eur).
Roger Marie Bricoux
Francúzsky violončelista, ktorý sa po štúdiu na parížskom konzervatóriu v roku 1910 presťahoval do Anglicka, kde sa stal členom orchestra v hoteli Grand Central v Leedse. Bol jediným francúzskym hudobníkom na palube Titanicu. Bricoux mal 20 rokov, keď zomrel. Jeho telo nebolo nikdy nájdené.
Theodore Ronald Brailey
Bol Anglický klavirista. Pred plavbou na Titanicu sa zoznámil s francúzskym violončelistom Rogerom Marie Bricouxom. Jeho lístok mal č. 250654, čo bolo zároveň číslom pre všetkých členov orchestra Wallaca Hartleyho. Brailey mal 24 rokov, keď zomrel. Jeho telo sa nikdy nenašlo.
John Law Hume
Škótsky huslista, ktorý hral na najmenej piatich lodiach predtým ako sa nalodil na palubu Titanicu. Pre jeho dobrú povesť hudobníka bol prijatý preto na panenskú plavbu Titanicu. Hume mal 21 rokov, keď zomrel. Jeho snúbenica Mary Costin, bola v tom čase tehotná. Jeho telo našla loď CS Mackay-Bennett, loď na opravu káblov, ktorú vlastnila spoločnosť Commercial Cable Company. Jeho telo bolo odovzdané do starostlivosti mestského koronera (súdny úradník, vyšetrujúci úmrtia) Johnovi Henrymu Barnsteadovi, ktorý v stredu 8. mája 1912 zorganizoval jeho pohreb v na cintoríne v Halifaxu v Novo Škótsku, kde boli pochované obeta z Titanicu. V meste Dock Park v Dumfries bol postavený pamätník Johnovi Lawovi Humovi a Thomasovi Mullinovi (steward tretej triedy).
Georges Alexandre Krins
Bol belgický huslista, ktorý do roku 1912 pôsobil v londýnskom hoteli Ritz, v ktorom sa stal kapelníkom orchestra Trio String Orchestra. Jeho úspechy viedli až k tomu, že bol prijatý do CW & FN Black z Liverpoolu, aby hral ako člen orchestra na Titanicu. Krins mal 23 rokov, keď zomrel. Jeho telo sa nikdy nenašlo.
Lady, Lucy Duff-Gordon a Sir Cosmo Duff-Gordon
Veľmi známa britská prominentná módna návrhárka, inovátorka v oblasti módneho priemyslu, kritička módy a jej manžel Sir Cosmo Duff-Gordon, aristokrat z významnej škótskej rodiny, statkár a športovec. Manželia, ktorý patrili ku smotánke tej doby. Stačila však jedna plavba loďou a manželia Duff-Gordonovci boli vo svetle udalostí, s ktorými potopenie lode súviseli, vnímaný len ako arogantní boháči.
Na palubu Titanicu nastúpili v Cherbourgu. Dôvodom cesty bolo napríklad aj to, že Lady, Lucy Duff-Gordon otvárala v Amerike svoju novú newyorskú pobočku módnej spoločnosti Lucile Ltd. S manželom si na Titanicu zarezervovali kajutu 1. triedy č. A16 a A 20. Ich palubné lístky boli z nejakého dôvodu vystavené na meno Morganovci. Spolu s nimi cestovala aj sekretárka Lady, Lucy Duff-Gordon, Laura Mabel Francatelli, prezývaná "Franks".
Počas celej plavby pôsobili ako vľúdny a príjemný manželský pár, ktorý sa pohyboval v spoločnosti tej najlepšej a najprestížnejšej smotánky na Titanicu. No to všetko trvalo až do noci, kedy Titanic narazil do ľadovca. Vtedy sa manželia Duff-Gordonovci pozerali len samy na seba tak ako aj väčšina cestujúcih a na to ako sa najrýchlejšie dostať z potápajúcej sa lode. Nebolo by nič zvláštne na tom, že sa chceli manželia zachrániť, no ani na tom, že chceli nastúpiť do člna spolu, aj keď príkaz kapitána Edwarda Smitha znel "žena a deti prvé", no Sir Cosmo sa spýtal údajne prvého dôstojníka Williama Murdocha, či môže svoju manželku sprevádzať v záchrannom člne a Murdochova odpoveď znela, že by ho to potešilo. Nastúpil teda so svojou manželkou a jej sekretárkou do záchranného člna č. 1. V člne, ktorý mal kapacitu 4O ľudí sa ocitlo len 12, z toho bolo 7 členov posádky. Ihneď ako čln spustili na hladinu Atlantiku mal dať Sir Cosmo každému námorníkovi 5 libier ako povzbudenie za prácu, ktorú v člne vykonávajú a ako podporu za stratené zamestnanie, o ktoré na Titanicu prišli. Neskôr však médiá a tlač celú udalosť vyobrazili úplne inak.
Z manželov Duff-Gordonovcov urobili arogantných boháčov, ktorý sa mali pozerať zo záchranného člna ako sa loď pred ich očami potápa. Klebety, že manželia podplatili posádku v ich záchrannom člne, aby sa nevrátili a nezachránili ďalších ľudí, ohromilo ich dobrú povesť. Vyšetrovanie Britskej obchodnej rady ich však zbavilo akýchkoľvek obvinený a klamstiev. Nikdy sa nespamätali z hanby a pocitu viny, ktoré sa s nimi niesli až po zbytok života.
Sir Cosmo zomrel 20. apríla 1931 a jeho manželka presne o štyri roky neskôr 20. apríla 1935. Obaja sú pochovaní na cintoríne Brookwood neďaleko Londýna.
Pekár, ktorého zachránil alkohol
Už vo svojich 11 rokoch sa prihlásil do Kráľovského britského námorníctva, kedy sa zároveň začal venovať aj pekárstvu.
Po svojej dlhoročnej skúsenosti nastúpil do Spoločnosti White Star Line, kde bol najprv pridelený na loď Olympic, no jeho osud mal byť iný a bol pridelený do Belfastu z dôvodu zásobenia nového zaoceánskeho parníka Titanicu a priplávať s ním späť do Southamptonu, odkiaľ sa mal vydať na svoju prvú plavbu. Počas cesty z Belfastu bol povýšený na vrchného pekára a mal dohliadať na 13 člennú posádku kuchyne.
Osudnou sa mu stala noc, kedy Titanic narazil do ľadovca a posádka začala organizovať plány na záchranu pasažierov a členov posádky. Týchto plánov sa zúčastnil aj samotný Charles Joughin, ktorý zhromaždil viac ako 50 bochníkov chleba a ďalšie zásoby z pekárne, aby ich pri záchrane rozdali v záchranných člnoch. Charles Joughin sa potom odobral do svojej kajuty, kde si otvoril fľašu Whisky, ktorú aj vypil. Posilnený náladou sa vybral na člnovú palubu, kde bol pridelený ako kapitán záchranného člnu č. 10 a pomáhal cestujúcim s nástupom do člnov, no sám do člna odmietol nastúpiť. Vrátil sa teda naspäť do svojej kajuty, kde si otvoril ďalšiu fľašu Whisky, z ktorej bol už celkom dosť opitý. Neskôr, keď už sa loď začala potápať príliš rýchlo, začal prehadzovať cez palubu ležadlá a iný nábytok, ktorých by sa ľudia vo vode mohli chytiť.
Keď sa loď náhle pod tlakom vody prelomila na polovicu, snažil sa dostať čo najvyššie na samom konci zadnej časti lode. Preliezol cez zábradlie a loď začala náhle klesať a on akoby sa viezol veľkou rýchlosťou výťahom dolu do smrteľných studených vôd. Bol posledným človekom, ktorý opustil palubu Titanicu.
Bol dlhú dobu v ľadovej vode, až pokým ho nevytiahli na skladací čln B. Nikto iný, by tak dlho v ľadovej vode neprežil, ale Charlesa Joughina zachránilo vlastne veľké množstvo alkoholu v krvi.
Po katastrofe sa vrátil naspäť do Liverpoolu, kde žil so svojou manželkou a svojimi deťmi. Po smrti manželky odcestoval do USA, kde sa oženil so svojou druhou manželkou Annie. Lenže jej smrť ho veľmi zasiahla, z čoho sa nikdy nespamätal. Charles Joughin zomrel vo veku 78 rokov na zápal pľúc.
Slováci na Titanicu
Na Titanicu sa plavili z Francúzska do Ameriky okrem iných aj Slováci.
Slovák Michal Navrátil zo Serede sa plavil aj zo svojimi dvomi synmi do Ameriky, kde chceli ako mnohí začať nový život.
Nebolo by na tom nič zlé, keby svojich dvoch synov nezobrali bez vedomia ich matky.
Nalodili sa v anglickom meste Southampton
Boli ubytovaný na palube druhej triedy pod menom Loius Hoffman a pod prezývkami jeho synov Lolo a Momon.
Ich otec na Titanicu zahynul, no jeho dvaja synovia potopenie lode prežili.
Po zakotvení lode Carpathia v New Yorku boli obaja bratia umiestnený v domove pre siroty, ktoré prežili potopenie Titanicu. Nikto nevedel ako sa dvaja chlapci v skutočnosti volajú, nakoľko chlapci poznali len svoje prezývky Lolo a Momon.
Ich matka Marcelle Carettová, ktorá žila v tom čase francúzskom Nice nemala o nich ani o jej manželovi žiadne správy, až jedného dňa uvidela v novinách titulok: "Siroty z Hlbočiny" spolu s fotografiou ich synov.
Tak sa vydala z francúzska na dlhú cestu, ktorá ju prieviedla až k jej deťom.
Dvaja priatelia - Gróf Apponyi a milionár z Titanicu
Gróf Henrich Apponyi - posledný majiteľ kaštieľa v Oponiciach.
Dobdroduh, cestovateľ, diplomat, historik, ale hlavne vášnivý poľovník, ktorý miloval po dlhých poľovačkách zhýralé a okázalé večierky.
Na jednej z poľovačiek sa zoznámil aj s milionárom Thomasom Cardezom. Ten neskôr cestoval aj s jeho matkou priamo z Oponíc Titanicom do Ameriky. Z Oponíc vraj cestovali do Viedne autom, ďalej vlakom do Francúzska a na Titanic sa nalodili vo francúzskom Cherbourgu. Ubytovaní boli v dvoch najluxusnejších kajutách Titanicu. Ich kajuta bola umiestnená hneď vedľa staviteľa lode Thomasa Andrewsa. Pri potopení lodi sa obaja zachránili, no do záchranného člna zobrali aj svojho psa, dvoch členov služobníctva a veľké lodné kufre. Žiaľ ich rodinné šperky zostali v lodnom trezore, za ktoré im ale bolo vyplatené rekordné odškodné a to v sume 17 miliónov amerických dolárov. Za to obdržal od americkej verejnosti riadnu vlnu kritiku a okrem iného aj za to, že v člen kde bolo miesto pre 65 pasažierov bolo iba 4O.
Po postupnej nenávisti na jeho osobu, Cardeza opustil Ameriku a odišiel naspäť za svojím priateľom grófom Apponyim do slovenských Oponíc. Tu jazdil na kolieskových korčuliach čo bolo pre miestnych obyvateľov na tú dobu nepredstaviteľné. Okrem toho sa po miestnom parku prechádzal zo šimpanzom okolo krku. V kaštieli sa v tej dobé konali okázalé a drahé večierky, kde na jednom z nich mali aj africko-americkú tanečníčku Josephine Bakerovú a indického maharadžu ..........Tá vraj tancovala na jednom biliardovom stole tak, že ho svojimi topánkami poškodila a roztrhla jeho povrch. Tieto večierky, neboli najlacnejšie a väčšinu financoval gróf Apponyi nakoľko sa všetky konali v jeho kaštieli v Oponiciach. S odstupom času sa blížila vojna a milionár Cardeza bol nútený vrátiť sa naspäť do Ameriky. S vojnou prišla aj finančná kríza a gróf Apponyi sa obrátil na svojho priateľa Cardezu s finančnou pomocou. Ten mu, ale nepomohol, napriek tomu, že gróf Apponyi ho ubytoval vo svojom kaštieli, bol jeho dlhodobým obyvateľom, stravoval sa tam a bol vždy prítomný na všetkých večierkoch. Gróf Apponyi bol zrazu na mizine. Odišiel do Berlína, kde sa na hotelovej izbe v roku 1935 zastrelil, keď obdržal správu, že jeho majetok mu vezme banka, nakoľko nebol už viac schopný splácať všetky dlhy, nakoľko kaštieľ pre jeho dlhy založil práve banke. Gróf Apponyi bol prevezený vlakom z Berlína do Oponíc a je pochovaný v miestnej kaplnke, kde je možné navštíviť jeho hrobku.
Taktiež je možné sa ubytovať v Oponickom kaštieli, ktorý je nádherne zrekonštruovaný zároveň aj s historickou knižnicou. Osobné veci milionára Cardezu sú zasa uložené v menšom kaštieli, v ktorom je zriadené múzeum.
